Vianočné sviatky sú jediným obdobím roka, kedy nemám problém s dodržiavaním tradícií. V kuchyni to rozvoniava už od rána a moja tvrdá disciplína vďaka čuchovým bunkám naráža o múr. Kapustnica, hríby, klobásy, šaláty, ryby, koláče. Alkohol. Tradícia je základ. Tohtoročné Vianoce sú pre mňa zlomové hneď z niekoľkých dôvodov:
1. Zabil som kapra. Celkom sám. Ani raz ma nenaplo (vždy ma fascinuje, ako sa kapria papuľa otvára a zatvára, hoci je hlava už polhodinu oddelená od tela). V kuchyni to síce vyzeralo, ako keby som vykonával okultný obrad na dvoch stredne veľkých jeleňoch, pričom krv na stenách nie je len ich, ale aj moja, no nakoniec som svoju prvú vraždu zvládol s noblesou. Rybacinou som smrdel do večera.
2. Dostal som fľašu whisky od maminky. Po ponožkách, trblietavých tričkách a veľmi zlých knihách je to naozajstný pokrok. Asi pochopila, že človek musí piť a keď nie piť, tak aspoň popíjať. A keď popíjať, tak len kvalitný alkohol. Táto skúsenosť možno posunie náš vzťah z levelu podozrievania: „ Podľa mňa veľa piješ, Kornel!“ do levelu schvaľovania: „Dobre, že tak veľa piješ, Kornel!“
3. Ak sú počty správne a budúci rok je rok 2012, tak toto sú moje posledné Vianoce. Nevadí, žil som zdravo, v súlade s prírodou. Nemám výčitky, nič neľutujem. Som pripravený (o konzervách s bielymi fazuľami som už asi písal).
Užite si teda sviatky, či už posledné alebo len jedny z mnohých. Viem, že pre vás budú rovnako výnimočné. Nalejte si drink, pustite si hudbu. Ja som stavil na Toma Waitsa, lebo aj keď spieva, že „všetko dobro sveta môžeš strčiť do náprstku a stále ostane miesto pre teba a pre mňa“, Vianoce má určite rád. Verím, že má.