Sneh, koláče a iné tragédie

Im sa v Somálsku ľahko hovorí o hladomore, no videli už niekedy, ako sa topí sneh? Nie. Tarhoňu a sneh, tým som si istý. Verím, že by z toho ostali takí rozrušení, že okrem lodí by odrazu začali unášať aj vznášadlá a ponorky. Vždy si spomeniem na scénu z Perinbaby, v ktorej Jakub zasneží cez čarovnú guľu Giulietty Masina na skupinu beduínov s ťavami niekde pri pyramídach. Pekná scéna. Smutná. Sneh sa na horúcom piesku roztopil.

Pamätám si. Keď som bol malý, sneh napadol a...a neroztopil sa. Voda v jazerách zamrzla a neroztopila sa. Visiaca sviečka z môjho nosa zamrzla a neroztopila sa do konca sánkovačky. Na sneh, mráz a sople sa odjakživa dalo spoľahnúť. To už viac neplatí. Vravím vám, koniec sveta nenastane, keď padne euro, ale keď nepadne – sneh. Žiadny sneh. (Keď už sme pri konci sveta, neviete náhodou, či v TESCU ešte majú tie konzervy bielej fazule v sladkokyslom náleve? V kryte som našiel jednu voľnú poličku).

Je to tragédia, keď na sa na Vianoce nepečú domáce koláče. Prepáčte, trochu som odbočil, ale na toto čarovné presedlanie z témy na tému budem raz hrdý. Otec mal včera narodeniny. Čerstvých 18, už piaty rok po sebe. Podstatné na tejto čisto rodinnej záležitosti je, že mu babka, jeho mama, upiekla domácu tortu. Viem, že som sa akurát chystal cvičiť a takisto viem, že keď som ju zbadal, železo muselo počkať. Keď niekedy spomínam na minulé Vianoce, predstavujem si sneh a koláče. Pekná scéna. Smutná. Ani jedno za chvíľu nebude.

Tento článok je o tragédiách. A o absurdnosti. Najväčšou tragédiou je, keď sa spoja dokopy. Dnes zomrel pán Václav Havel. Smutné. Určite mal rád sneh.