Náš pirátský podklad
Z mosta do prosta
Sobota, 24. december. Vianoce. Zvláštne, že dnešný článok vyšiel práve na mňa. „Kdybych dokázal věřit něčemu jinému, než soustavě iluzí, kterým se říka fakta“, ako raz napísal ktosi múdry, ochotne by som túto zvláštnosť nazval božím zásahom. Nie som ochotný. Čo mi z toho vychádza? Že rád citujem múdrych ľudí.
Jedálny lístok pre pánov a recepty pre dámy, to je moje. Odkedy pozerám Ano, šéfe! s tým plešatým ujom, nedá mi to. Nielen chlebom a jeleními medailónkami človek živý!
Je to tragédia, keď sa topí sneh. Prepáčte, nechcel som na vás hneď takto zhurta, ale kedy je vhodnejší čas písať o tragédiách, ak nie v nedeľu večer týždeň pred Vianocami? Navyše keď sa za oknom, na šikmej tabuli skleníka oproti, topí sneh. Len pred pár hodinami napadol. Veľké biele vločky, šíriace dookola pocit výdrže. Jedna za druhou, pekne podľa pravidiel. Pravidiel snehu, ktorý sa teraz topí. Sledujem skleník a už viem, ako sa cíti ľadový medveď na odtrhnutej kryhe v strede oceánu.
V ten osudový večer som prišiel domov nezvyklo skoro- mal som šestnásť a von pred bytovkou sa minula všetka malinovka a vytáčať náhodné čísla a ponúkať ich majiteľom kilo drôtu, pol litra kapusty či obyčajnú žilu z penisu sa nám zunovalo už minulé leto.
Keby sa vláda dohodla s lekármi.. keby sa piesok lial a sypal vodopád..keby bola čokoláda zadarmo..keby bolo na svete viac spoločností, akou je El Fashion Agency. Presne tak vážení, dnes sa budeme venovať dospeláckej téme, s barbinami nech sa igruškajú deti, my dnes nahliadneme online do sveta modelingu.
Drahý Kornel,
Úvodom môjho listu by som Ti rád poprial všetko najlepšie k meninám. Je skvelé, že Ti to vyšlo práve na sobotu, môžeš sa aspoň hrozne ožrať, nažrať alebo si radostne vychutnávať celovíkendovú depresiu. Neviem, v ktorom bode životnej sínusoidy sa momentálne nachádzaš, ale z Tvojich posledných listov mi došlo, že najradšej to máš všetko dokopy. „Načo márniť čas?“, píšeš.
Úvodom môjho listu by som Ti rád poprial všetko najlepšie k meninám. Je skvelé, že Ti to vyšlo práve na sobotu, môžeš sa aspoň hrozne ožrať, nažrať alebo si radostne vychutnávať celovíkendovú depresiu. Neviem, v ktorom bode životnej sínusoidy sa momentálne nachádzaš, ale z Tvojich posledných listov mi došlo, že najradšej to máš všetko dokopy. „Načo márniť čas?“, píšeš.
Ja a kolega Šelma máme čosi spoločné. Obaja ľúbime jeho švagrinú. On máva o nej aj hanbaté sny, ja si ju radšej užívam reálne. I sme sa uzniesli, že urobiť si v strede týždňa chatovicu je vhodné, lebo to si môže dovoliť len študent vysokej školy a morálny mámvpičista.
Je to tak, konšpiračné teórie hýbu svetom- dvojičky si Američania zhodili sami, svetu už storočia vládnu Ilumináti na striedačku so Slobodomurármi a Kennedyho zabili Rusi v spolupráci s Kubáncami a talianskou mafiou. Je zaujímavé sledovať, ako sa po každej väčšej udalosti (spravidla ide o nejakú tragédiu) rýchlosťou svetla po internete rozšíria všemožné teórie väčšinou vedúce k sprisahaniu vysokopostavených ľudí, o ktorých moci my, bežní smrteľníci nemáme ani poňatia.
Chcel by som byť štamgast. Taký, čo sa všetkým krčmám páči. V každej by som mal svoj kút so svojou barovou stoličkou a pred sebou na bare svoj pohárik whisky (odporcovia môžu namietať, že by som mal piť borovičku, ale v tomto by som bol výhradne prozápadný štamgast).
Je to tak. Ako malý som úplne žral 5ive, Hanson, či N´Sync- slovom, žral som boybandy. Táto fáza u mňa trvala necelý rok- počas druhého ročníka na základnej škole. Bolo to tesne predtým, než som začal koketovať s rockom, po ktorého objavení som dal navždy zbohom vodám komerčného popu. Avšak na toto obdobie sladkej nevedomosti rád spomínam a zavše si v sprche sám pre seba nôtim pieseň Quit playin games with my heart- prvý hit Backstreet Boys, ktorým sa prebojovali do sŕdc mladých babeniek po celom svete.
Pondelok. Chcel som napísať článok o zemiakoch a ryži. Možno o tarhoni. Neskôr mi napadol plnohodnotný článok o mäse. O tom, ako raz bude zadarmo, kilo na hlavu do každej rodiny. Uvedomil som si však, že nemôžem toľko rozdávať a začal som viac uvažovať. Chcel som napísať článok, ako uvažujem o mäse.
Môžete o nich čítať v knihách, vidieť ich vo filme, či divadle, môžete byť pokojne jedným z nich a ani o tom nemusíte vedieť- obyčajným trtkom. Hneď na začiatku však chcem zdôrazniť, že slovo trtko pre mňa vôbec nie je hanlivé označenie- trtko je jednoducho introvert, outsider a nie ťuťmák, trkvas, či tichojeb.
Na snoch si veľmi nezakladám. Zakladám si na spánku (z ktorého ma hlúpe sny často vytrhnú a ja si ich potom predstavujem ako zhmotneného Maťa Ďurindu, driapem z jeho tela farebné košele, štípem do bradaviek, až nakoniec zistím, že je to len ďalší hlúpy sen). Beriem ich ako nutný sprievodný jav. Neverím, že pochádzajú od bohov, aby mi v snoch oznamovali svoju vôľu, ani že sú odrazom minulých životov.
Většinu neduhů, které na vašem vzhledu matka příroda napáchala, zamaskujete celkem snadno. Prsa se vycpou, vlasy přebarví, vše zachlupené oholí a odstáté uši vám chirurg připleskne za pár minut. Jen se zuby to tak lehké bohužel není.
Slovo sex predáva. Výskumy dokázali, že 89% ľudí, ak vidí v článku na internete alebo v novinách slovo SEX, daný článok si aj prečíta. Majiteľ domény sex.com ju predáva za 13 miliónov dolárov. Takú hodnotu má sex v dnešnej spoločnosti.
Niektorí sa dajú rozoznať na prvý pohľad, niektorí vyzerajú, ako ordinárny poslucháči Davida Guettu, iní zas, ako manažéri v prvotriednych oblekoch. Metalisti- to je pre mňa istým spôsobom fascinujúci, samostatný živočíšny druh.
Je to tak. K dnešnému článku ma inšpiroval kolega Jack Lakatoš. Ako prejav vďaky som kdesi bokom plánoval zavesiť fotky z našej spoločnej petržlenovej brigády, ale zrejme som ich zabudol u Bolka Polívku vo vínnej pivnici. Nevadí. Jack mi odpustí. Takže, okrem klasických záľub (alkohol, šachy, výroba lazuritových pľuvadiel) máme s Jackom ešte jednu výraznú, audiovizuálnu záľubu – pozeráme seriály.
Raz som mala narodeniny. No, nebolo to raz, bolo to... veľakrát!... ale raz som mala také narodeniny, že mi Klenota darovala knižku, lebo si evidentne povedala, že som už tak stará, že dávať mi podväzky a bičík by bolo nedôstojné.
Keď som bol malý, skratku HBO som považoval za niečo ako NHL či NBA (HBO by pokojne mohla byť aj skratka pre organizáciu na podporu hobľovania v krajinách tretieho sveta), avšak ako som rástol, vidina profesionálnej kariéry vo vyššie spomínaných ligách sa pomaly strácala. Nakoniec sa stratila úplne a ja som sa tak mohol plne sústrediť na HBO. Konkrétne na jej pôvodnú seriálovú produkciu.
Bojím sa výšok. Nerobí mi problém priznať si to, pretože to nie je žiadna hanba. Nie je hanba priznať si, že sa bojím niečoho, čo ma môže, v tom lepšom prípade, zmrzačiť (je to vôbec lepší prípad?), v tom horšom, reálne zabiť. Trochu sa smejem z ľudí, ktorí majú strach z pavúkov, hadov, či uzavretých priestorov. No tak, pavúky prinášajú šťastie! A žijeme vari v barmskej džungli, že vám po strope v záchode lezú namiesto bežných hajzlových pavúkov jedovaté tarantuly? A vôbec, ako môžete na tom hajzli vydržať, keď máte klaustrofóbiu? Seriete vôbec?
Keď už si myslíte, že už nič horšie sa vám stať nemôže, príde to. Narodí sa vám súrodenec. Pamätám si ten okamih, akoby sa stal pred 16timi rokmi. Sedela som v škôlke so zasadrovanými rukami. Verím, že keby ma tá osa vtedy nebola poštipla do tváre a ja by som si nebola uvalila jednu bombu so sadrou, bol by to omnoho krajší deň pre vetu :,,Lola, budeš mať sestričku!´´ Ale ako sa hovorí, keď sa niečo jebe, tak poriadne.
Kartářka mi kdysi řekla, že u mě vidí pedagogické zaměstnání. Okamžitě si přestaňte klepat na čelo, vidím vás. Vážně na karty celkem věřím, i když coby studentku ekonomie mě to upřímně děsí a doufám, že má její vnitřní oko zánět spojivek a madam je vedle jak ta jedle. Sice by tím zničila moji víru v toto umění, ale to bych s těžkým srdcem ustála. Bohužel, zatím se její slova plní.
Jedným z najťažších povolaní, na ktorého vykonávanie je potrebná odvaha, neobyčajná bystrosť, rozhodnosť, skvelý úsudok a samozrejme sila uniesť obrovskú zodpovednosť, je šofér mestskej hromadnej dopravy, alebo ľudovo „autobusár“.
Som futbalista. Telom aj dušou. V poslednej dobe viac dušou. Telom som premárnený talent (ľúbim si to nahovárať), pomaly sa ocitajúci vo veku, kedy môžem tým 18-ročným faganom iba tíško závidieť najnovšie kopačky a rýchlo rastúce miliónové kontá.
Ak čakáte, že vám idem dať kurz potápania, tak smola a hrušky. Tí, ktorí ste predpokladali, že tu organizujem krúžok anonymných narkomanov, majú recht. Závislosť. Mocnejšia, ako schizofrénia našich politikov. Či už závislosť na niekom, na drogách alebo na teletexte
Šťastná láska, nešťastná láska, přítel Jekkyl a následně ex-přítel Hyde, špatný konec, budoucnost nejistá… románů s podobnou tematikou píší ženské autorky vytrvale a v takovém množství, že už to snad lidstvo ani nebaví číst. Po zaklapnutí posledního díla Monyové (čest její památce) jsem se stále více těšila na knihu, co se na mě už několik dní usmívala ze stolu – totéž, ale z pohledu zlomeného chlapa, psáno mužskou rukou.
Celý život je o čakaní. Najprv čakáme deväť mesiacov v našich rodných materniciach, potom nejaký čas na nástup do školy a potom nekonečne dlho na jej koniec. Tak to ide ďalej a ďalej a pomedzi to nás čakajú drobné každodenné čakania- u zubára (to nie je nikdy dosť dlhé) na zastávkach, či v zápche (v tej na diaľnici čakáme na to, kým sa uvoľní cesta a v tej ďalšej kým z nás konečne vyjde hovno, ktoré by stálo za reč) a tak podobne.
Nefajčím. Keď sa na mňa pozriete, pochopíte prečo. Alebo to možno práve vtedy nepochopíte. V poriadku, píšem len svoj štvrtý článok, ešte neprišiel čas, aby som vám klamal. Občas si zapálim.
Milí prívrženci deviantov, predtým, ako si pôjdete večer resetnúť hlavy, mozog a vôbec všetky neuróny, vyrozprávam vám jeden príbeh. Príbeh o iluminátoch. Možno nejakého poznáte, možno ste ním práve vy a možno ja. Ale aby som na vás nešla príliš zhurta...
Poslední dobou můj oblíbený časopis Reflex občas vypadá, že na trávě jede nejen Jiří X. Doležal, který si na tom postavil kariéru, ale i zbytek redakce. Stále si ovšem ráda počtu aktuální dění od žurnalistických es či mistrů na slovo vzatých a ráda se nad některými články zamýšlím. Teď se zkusím zamyslet nahlas – opravdu hloupneme?
Jánošík má problém. Určite nie v tom, že by o jeho život slovenskí filmári nemali záujem. Majú. A veľký- veď len do dnešného dňa boli o ňom na Slovensku nakrútené celkom štyri celovečeráky, nejaké tie rozprávky, či jedna geniálna paródia.
Rady maminek, babiček a feministek jsem nikdy nebrala moc vážně, stejně tak jsem sexuologickou poradnu v časopisech většinou bez čtení přetáčela rovnou k horoskopům. Bohužel, i já si s přibývajícími letokruhy přišla na to, proč se říká, že na velikosti záleží.
Opäť raz sa priblížil dátum mojich narodenín. Tento krát vyšiel presne na rok po tých predchádzajúcich. Narodeniny sú pre mňa od istého času príležitosťou sa skôr zastaviť, obzrieť sa za všetkými tými rokmi, ktoré už mám za sebou- prehodnotiť svoj doterajší život, ako sa hovorí.
„Upozorňujeme zákazníkov, že od 1. 9. 2011 skončila výroba 60 W žiaroviek.“Tak. A je to. Jednoduché upozornenie v obchodnom katalógu pod obrázkom osamelej žiarovky. Priam som hmatal jej smútok nad trpkým koncom svojho druhu. Zľavnená žehliaca doska na obrázku vedľa sa tvárila roztopašne, ale tej je hej! Jej výrobu nezrušili, len tak, lusknutím pár europoslaneckých prstov! Kvôli akejsi malej miere energetickej efektívnosti! ( Zľavneným žehliacim doskám sa odteraz v TESCU naďaleko vyhýbam.
Píše sa rok 2011, dátum apokalypsy sa blíži rýchlosťou sfetovanej Lindsay Lohan v uliciach Californie, a vo svete sa ešte stále nedeje nič nezvyčajné. Prefetované celebrity zomierajú na nedostatok drog v tele, 50 Cent je gay, z oblohy miesto hviezd padajú lietadlá a mňa po nociach navštevuje Satan. Nie, nie kapitán bývalej Slovenskej reprezentácie v hokeji! Stalo sa to takto...
Jsou věci, které jsou mezi muži a ženami jasně dané už od nepaměti a žádné mužatky z katedry genderových studií s tím prostě nehnou. Dobře, ony si možná rády hrají s motorovou pilou a airsoftovými zbraněmi, nicméně drtivá většina žen si s podobnou technikou jednoduše nerozumí. Já jsem na tom ještě o stupeň výš (níž?), co se týče techniky, nerozumím si absolutně s žádnou.
Som žena. Naozaj, verte mi, pozerala som sa. A ako žena mám niekoľko funkcií a nie vždy ich dokážem skĺbiť. Lebo niekedy rozmýšľam ako muž.
Človek mieni, Jasnosť mení.Pred nedávnom som z nenazdajky dostal ponuku, pripojiť sa k deviantom.sk. Písanie internetových blogov, či rôznych stĺpčekov som vždy považoval za ošemetnú vec. Ošemetnú preto, lebo návštevník internetovej stránky vie o autorovi článku, ktorému venuje drahocenné minúty svojho pracovného času veľmi málo, ba niekedy vôbec nič. O to viac pri deviantoch, u ktorých nepozná ani ich pravé mená. Preto som dospel k rozhodnutiu oboznámiť vás v krátkosti so svojím doterajším životom.
Narodil som sa chudý.Je to podstatný fakt, hneď z dvoch dôvodov. Nevydržalo mi to dlho a nie každému sa to na sklonku pamätných 80tych podarilo. Moji najbližší na mňa pozerali a zvestovali, že budem krásne dieťa. Tí najvzdialenejší tvrdili to isté. Vzhľadom na útly vek mi bolo celkom jedno, čo mi kto zvestuje, blonďavého hríbika a zelené očká som si však do ešte pamätnejších 90tych preniesol s pozoruhodnou ľahkosťou.
Každý človek má svoje potreby. Potreba byť milovaný, obdivovaný, rešpektovaný, obíjmaný, nasilu vtipný. Proste na každý prst asi šesť, no kontrolka akútnej potreby začne alarmujúco blikať najmä vtedy, keď je nutné ísť na záchod a nie je kam.
Tekutý mejkap, krycí púder, lesk na pery, umelé riasy... nesnažím sa vymenovať obsah svojej kozmetickej taštičky, ale to, za čo smieme byť my, ženy tohto preumelkovaného storočia, vďačné chlapovi, ktorý vedel, ako nás urobiť krásnymi a príťažlivými.
Dnes oslavujeme 73 rokov od smrti Maximiliána Faktorowitza, zakladateľa firmy Max Factor – Make up maskérov filmových hviezd!
Dnes oslavujeme 73 rokov od smrti Maximiliána Faktorowitza, zakladateľa firmy Max Factor – Make up maskérov filmových hviezd!
Keď už si človek začne myslieť, že leto sa blíži ku koncu, peknému počasiu a nahým telám odzvonilo, začne ho chytať panika a respiračné problémy. Preto treba mať na toto obdobie plán. S hudobnými festivalmi sa na Slovensku predsa trhá aj mačka vo vreci.
Nesiem vám smutné správy. Iste ste sa dlhšie divili, prečo devianti.sk nefungujú. Môžem za to ja.
Pochybný sviatok, tieto Vianoce. Nikto, ani ja neviem, čo vlastne oslavujeme. Ale devianti majú rokmi skúšaný recept, ako ich prežiť bez akné na sivej kôre mozgovej. Ba si ich i trochu užiť. Skúste.
Mohla bych tady s chutí plivat na Santu Clause a nést transparent za Ježíška, mohla bych hořekovat, jak je to dneska všechno strašně komerční, jak se vytratil ten původní smysl Vánoc, můžu i svatosvatě prohlašovat, že k mi k Vánocům bude stačit klid a mír, rodina u stolu a hvězdička v rozkrojeném jablku. A ono ne.
Skutočným dôvodom pre napísanie tohto článku je že potrebujem pomôcť s uvažovaním nad jednou témou. Dnes som zaujímavo polemizoval s ocom o tom, či v školskom systéme je na niečo dobré učiť sa dejepis v terajšej forme, alebo by sme ho mali úplne vymeniť.
Tak jsem si založila účet na slovenském pokecu. Ne, nezavírejte tento článek hned po první větě. Nehodlám tam trávit dny ani noci, strkat miliony fotek ani zkoušet sex po netu přes ta slavná erpéčka. Chtěla jsem tak nějak nakouknout pod pokličku slovenské kultury mých vrstevníků, prohodit s někým pár slov a zjistit, o čem to ten Rytmus vlastně složil šlágr (říkám, nezavírejte to.)
Zmenil tvár rokenrolu, ale nezahral ani akord. Brian Esptein bol sfetovaný teplý židovský hazardný hráč. Čo ešte dokázal, okrem pojedania kóšer pesachového jahňaťa, prehrávania tisícov libier, hltania tabletiek a súloženia exotických análov? Predal najväčšiu kapelu rockovej histórie a stôl za dvanásť libier.
Začal ma prenasledovať nenápadne, potichu. Mala som s ním čo-to dočinenia už od detstva, ale nikdy som si ho nejak extra nevšímala. Lepšie povedané, snažila som sa ho obchádzať minimálne na osem metrov, pretože keby sa ho dotknem, znamenalo by nutné zlo, že polovicu dňa by som zasvätila boju s veternými mlynmi.
Jako malá jsem si ráda prohlížela svatební fotky svých rodičů, divila se té podivné módě osmdesátých let a nemohla jsem ani zaboha pochopit, proč se mamka usmívá krásným, slavnostním úsměvem a táta má na všech fotkách přivřené oči (pokud je rovnou nedává vsloup). Cíl byl jasný – vdát se, co nejdřív. Nosit prstýnek, vyměnit své příjmení za lepší a trénovat si nový podpis, všude vystupovat jako mladá paní...nebojte, vyrostla jsem z toho. Ale znám lidi, co do toho – ač dobrovolně nebo ne – praštili v době, kdy by místo svatebních šatů měli oblékat spíše šaty do tanečních.
Čo môže byť poetické na niečom, čo je všeobecne prezentované ako odstrašujúce? Aký význam má liať do seba jed?
Již jsem psala o Bodies The exhibition, výstavě mrtvých těl. A protože jsem tvor od přírody zvídavý a neposedný, kdysi mi padla do oka i jiná akce, méně nechutná, pro někoho taktéž kontroverzní, pro jiné důvod nepočetných zvolání typu „Ježišmarja“. Vítejte ve stroji, co vrací čas – v uměle vyrobeném Husákově 3+1.
Už kdysi jsem zde znímila, že nebýt s chemiíí a biologií poněkud naštíru, jdu studovat medicínu a celý život strávím coby anděl v bílém plášti. Přemýšlela jsem, kterou částí těla bych se zabývala a protože každý chce to, co nemá, nakonec zvítězil mozek. Sním o tom, že jednou budu zkoumat lidské sny.
Nepriestrelnou tmou oslepená noc. Mesto ticho spí, netopiere cvrlikajú tú svoju vysokofrekvenčnú a zločin a neprávo v uliciach ešte len vstáva zo svojej postele ustlanej na bodliakoch so silnou rannou erekciou. Oblečie si červený župan ako z reklamy, spraví si poctivý hemendex, zapije to kávou bez cukru. Vychutnáva. Mohla by to byť pre neho tá noc. Tá noc, v ktorej plánuje ovinúť Slovensko do mrazivo elegantného náručia ostnatého drôtu bezmocnosti. Doposiaľ mu nemal kto zabrániť. Šokujúcejšie, než keby Eva Máziková onemie, by bolo už len dočkať sa v tomto štáte spravodlivosti a odvahy. A tu vychádzajú z temnôt. Oni, nášho srdca superhrdinovia.
Nedávno jsem při čistce počítače narazila na na pár fotek, které jsem okamžitě přesunula na ikonku koše. Fotka, kde ležím na zemi v bahně a strkám pletací jehlici do škvíry ve zdi kaple, fotka, jak lezu do výklenku budovy policejní stanice, snímek, kde se snažím vyskočit na větev stromu uprostřed města...a to vše za stoprocentní střízlivosti. Toho času jsem se hodně motala do celosvětové hry zvané geocaching.
Ja viem, čo si teraz myslíte. Vy, vy a áno, aj vy v tých okuliaroch s rukou v... no presne. Ale ja vám poviem jedno. A možno aj dve, ešte sa uvidí. Devianti.sk sa upísali bohumilej činnosti a teda ART festu, ktorý je niečo, čo proste musíte zažiť, lebo sa budú prepisovať dejiny a chľastať s punkáčmi zo Slobodnej Európy. Ja už neviem, vy potrebujete väčší dôkaz, že to bude pecka? Áno? Mám vám povedať, že dojde Müller? Toto chcete? No zvážte si to. Lebo ja to poviem a potom už to nevezmem späť.
To je zase jednou slávy. Můj bratranec – medik, který podle Jasnosti sype svému dvouletému synovi do mléka kokain, se zase činil. Zřejmě mu nestačil jeden malý satan, jehož nejoblíbenější činností je třískání mobilními telefony o stůl – na podzim má švagrová přivede na svět dalšího ničitele, tedy vlastně ničitelku. No potěš.
Muži sú skvelé zvieratká. Prítulné, vďačné, vhodné na maznanie k deťom i starším ľuďom. No napriek mnohým pozitívam nie ste, páni, veľmi zaliečavé typy. Nedajboh to meniť, na čo by som potom pindala počas večernej búrky...
Bol som donútený rozmýšľať! Nepozerajte na mňa, osud mi tak zariadil, paskuda. Včera som prišiel z bežne nudnej rodinnej oslavy, o ktorej sa už dopredu stále hovorilo nejaký ten piatok, plus-mínus nejaký ten galaktický rok hore-dole. Posledné, čo som potreboval počuť, keď som konečne prišiel domov bolo, že sme vlastne zabudli osláviť narodeniny jednej našej kamarátky... Bože, akoby sa moje unavené ústa gratulujúc nasilu nenausmievali toho dňa dosť!
Dnešný deň mal byť prelomovým. Minimálne pre pár stoviek homosexuálov a ich sympatizantov, ktorí sa rozhodli vojsť do ulíc Bratislavy a pochodovať. Poprosím Vás, rozoberte túto vetu po častiach.
Dosť bolo pre zatiaľ rozdávania rozumov. Už som na to starý. Na to sú tu predsa iní fiškusi vytajtrlíkovaní, ktorým je to vyčítané a vlastne, keby skutočne vlastním nejaké rozumy, tak ich nikomu nevenujem. Vystavil by som si ich na poličku a pozeral sa na ne. Celkom neprítomným a vygumovaným pohľadom. Totižto. Vygumovaným preto, lebo v tom zápale chamtivosti by som vystavil aj ten svoj rozum, len tak, aby opticky dotváral širšiu kolekciu.
Nedávno jsme s Jasností vyvinuly teorii, že Bůh řekl „Budiž světlo“ a Šaman mu odpověděl „Počkaj, kým dopijem Chardonnay“. Panu Fatálnemu jeho nadpozemskou pozici brát rozhodně nehodlám, ale zjistila jsem, že pár jeho chucknorrisovských schopností se přeneslo i na mě a já dovedu přivolat některé věci pouhým pomyšlením...
Začínám si myslet, že i ty nejtradičnější svátky stojí převážně na utrácení peněz za dárky. Jinak si nedovedu vysvětlit, že snad v každém měsíci najdeme den, který nás pod záminkou čehokoli přinutí o něco ztenčit obsah peněženek. Sotva jsme se oklepali z prvního máje, a už tuto neděli nás čeká další událost, svátek matek. S klidným srdcem mohu říct, že se na něj každý rok těším dvojnásobně více než na první máj s Valentýnem dohromady – přítel není vždy po ruce, ale maminka, tu máme vždycky.
Budu sladkobolná a zahalena v růžovém hávu – když už máme ten první máj. Svátek zamilovaných, který už nezadaní nemohou odpískat slovy „trapná americká komerce“ a pěkně si mezi cukrujícími dvojicemi vyžerou fakt, že se místo čokolád ve tvaru srdíček budou večer cpát nakládanými okurkami.
Nie je nutné, aby mali obtiahnuté nohavice, ružové košele, nagélované vlasy, či afektovane rukou napodobňovali čajník a diadém. Úplne stačí, že rozumejú ženám a automaticky dostanú nálepku - Gayovia.
No inak ale toto, čo Vám poviem, bude pre zmenu pravda. Ľudia sa zaoberajú chobotinami a nepodstatnými vecami (Vidíte? Ja som Vám to hovoril). Prečo všetkým, do čerta, vadí, že im niekto niečo stále vyčíta? Prečo ich to dokáže tak rozčúliť, že nad tým dokážu rozhadzovať rukami celé popoludnie? Prečo si myslia, že ma to baví počúvať?
Když se mladá, nezkušená, naivní a dokonce nezletilá dívenka připojí do bandy tří úchylů, zavání to průserem. Čekala jsem znásilňování, orgie, fekálie, zkoumání kyselosti zvratků, ale pravda je ještě mnohem horší. Jeden po druhém se mě snaží zlikvidovat.
Tak. Vaša premilená štvorica Deviantíkov sa vrátila po svojom prvom spoločne strávenom víkende späť a Vám končí sranda, decká. Už žiadne behanie po stránke bez dozoru, žiadne postovanie hanbatých obrázkov do jedného dňa bez toho, aby sme ich nepreverili odborným očkom úchyla a žiadny svojvoľne registrovaný hanbatý avatar!
Pro začátek ukázka sourozenecké lásky z našeho domova: „Já to fakt nechápu, jak ses mohla narodit. Ty ses nenarodila, ty ses vyskytla! Má někdo za ségru takovýho ptáka?! Má! A zrovna já! Jsi prostě blondýna, barvit se můžeš, jak chceš, ale jak promluvíš, je to každýmu hnedka jasný. Nemůžeš být moje sestra, my jsme tě určitě adopotovali z rodiny žabáků. Ty tu blbost fakt už asi hraješ, to jinak není možný!“ Nikdy bych mu to nepřiznala, ale má pravdu. Já tu blbost vážně hraju.
Sú čudné. Fakt, poznám ich niekoľko a všetky sú čudné. Hovoria a robia veci, ktoré by mužom nielen nenapadli, dokonca by si ich nevymysleli ani po debničke piva s kamarátom za stolom. Zmeny, ktoré na sebe ženy vykonávajú majú svoj psychologický podtext.
Pána beka! Zasa to ľudstvo! Oni... oni proste... oni... a aby toho nebolo málo, tak... skrátka, oni... a potom, keď si už myslíte, že... no a v tom... a nakoniec si ešte myslia, že... Ach! Prepáčte, mám v tom tak trochu chaos. Stále mi unikajú základné princípy, na ktorých je postavená ľudská myseľ.
Vážne, decká, túžby, sny a želania nie sú med lízať. No veď, kto by už okrem Mackovitej sníval o lízaní medu z dvoch obrích... úľov. Ale ja mám dôkaz, že ak si niečo prajete, splní sa to. A dokonca na to nepotrebujete ani víly, strašidlá, Froda, či iné lesné bytosti.
Tí ľudia, to je Vám teda nespratná pakáž. Keď už raz vyrastú z detských radovánok a vôbec klebiet, kedy kto kde sa boškával a či to nebol náhodou len zlomyseľný výsledok hry Vadí-Nevadí, tak sa z nich stanú okamžite záporáckí dospelí. Dospelí, ktorí stále niečo riešia, riešia, riešia a iba málokedy je to len tak pre radosť zo ženského tela. Stále ich viac zaujímajú len veci nešťastné, samé životné omyly a choroby. Stratili zmysel pre život, hru a chuť stvárať veci, na ktorých skutočne záleží – veci, ktoré ich bavia. Nemajú potrebnú šťavu pre to, aby cítili, že môžu dosiahnuť veľké veci, bárs v malých merítkach. Preto oveľa viac ako by sme sa mali starnúcim ľuďom len prizerať urobíme, pokiaľ ich vezmeme ako šeredne odstrašujúci príklad a nedovolíme sa o túto najprirodzenejšiu energiu ľudskej mladosti oberať. A to s múdrymi rečami ešte nekončím, tak pozor!
No čo Vám poviem... Zle ste sa narodili. Veľmi skoro. Devianti sa len rozbiehajú a majú pre Vás ešte toľko posolstva, že budeme radi, keď Vám to stihneme predať skôr, ako sa prestanú pestovať olivy a ja nebudem mať už pre čo žiť. Naozaj, na tomto svete je ešte roboty ako na kostole. Predstavte si. Všetko okolo nás je lož. Ale úplne všetko. Ešte aj tá zoologická záhrada je lož... veď to vôbec nie je žiadna záhrada! No a z tohto Vás chceme vystríhať a dovoliť Vám nahliadnuť na svet tak trochu hore nohami. Nie vždy je všetko najlepšie len preto, že je to zaužívané. Naopak.
Teď si mě zkuste představit, jak sedím na koštěti, šlapu si po černém hábitu a ten obří černý kocour, co mi sedí na rameni, se snaží rozdrápat černou bradavici na mém nose. Daří se? Mělo by vám to jít snadno, v dávném středověku byly zrzky pro svou barvu vlasů napadány z čarodejnictví a končívaly na hranici. Ještěže tu dobu nezažil Šelma, při pohledu na hromadu hořících zrzek by trpěl snad více než slečny samotné. Ani já si nepotykala s Kryštofem Kolumbem, nejásala „tývole, knihtisk“ a nevypískávala nikoho za větu „a přece se točí“, ale trochu toho čarodějna byste mi v zrzavé palici našli i dnes.
...a já jsem to sem musela prostě napsat. Deviantská stránka je jedno z posledních míst na světě, kam tento nápis ještě nedorazil a to si opravdu nehodlám vzít na triko. Takže beru do ruky křídu a píšu vám zevnitř na monitor tu kouzelnou větu – Servít je vůl. Servít je vůl. Opakujte to po mně. Servít je vůl.
Zodpovedne Vám poviem, hľadám už pekných pár rokov niekoho, kto píše lepšie, ako ja. Vyzerám hádam, že som našla? Neviete, lebo ste ma nikdy nevideli. Tak odpoveď na túto zásadnú, a pre ľudstvo absolútne nevyhnutnú, otázku, vám ponúknem v pokračovaní. Zostaňte s nami... (reklama)
Dovoľte, aby som Vás vyslobodil z tejto ranej jarnej letargie. V živočíšnej ríši všetko klíči, hára sa a jasá sa z nového života, len my, ľudia ostávame otupelejší... kde svieti slnko, tam si ľahneme na zem, odďaľujúca noc nám opticky kráti čas na spánok a celý deň potom šmatláme a mátožíme jak vygumovaní zombíci, a aby toho nebolo málo, South Park prišiel s novou, štrnástou sériou, ktorá nám už úplne znemožní hocaký pohyb mimo prostredia kresla. Potrebujete prebudiť! Vy, nie ja... ja ešte hybernujem.
Nedávno mě na internetu šokovala jedna zpráva. Jeden Angličan se necítil dobře v mužském těle, nechal se přeoperovat, ale protože ho nebavilo být ani ženou, nechal si odstranit všechny specifické orgány a v kolonce pohlaví má oficiálně napsáno „žádné“. Když jsem tuto informaci rozdýchala a přestala si představovat, co má asi tam dole, napadlo mě – co z toho života vlastně má? Vždyť se ochudil úplně o všechno....a teďka tím nemyslím zrovna ony orgány a to, k čemu slouží (fakt ne!). Celý svět funguje na střetávání se rozdílných vlastností mužů a žen, jak mezi bytostmi z Marsu a Venuše může žít vetřelec z Jupitera?
Začali sme hrať absolútne nový level hry, začíname, čo na slovenskom internetovom poli takmer nikto neskúsil. Dnes je rok tomu čo sme sa rozhodli vstúpiť do hry s kontroverznými názormi, neopozeraným štýlom. Úspech nás neminul, 150 000 krát čítané články nie je na začiatok vôbec zlá vizitka. Radi by sme povedali konkurujúcim webom že je to iba prvý apríl, no vravíme to s kamennou tvárou. Začali sme robiť štýlové handry...
Ale samozrejme! Jasné! Však čo sa budeme ondiť?! Mne, malej hravej Šelmičke, musí celý svet dokazovať každým dňom, že keď sa rozdávalo šťastie a vzbudzujúci rešpekt v spoločnosti, tak som stál na konci fronty, hneď za žirafou s jednou nohou a hrubými okuliarmi, a keď som prišiel na rad, tak pre mňa ostalo už len prázdne vrece bez posledného zrnka dôstojnosti. Často sa bojím o svoju anonymitu, lebo v dave som ľahko rozpoznateľný tým, že mi nad hlavou visí obrie slonie hovno a čaká, kedy si prestanem rukami schovávať tvár. Dnes mám chuť založiť na Fejsbúku skupinu „Nenávidím, keď Devianti.sk majú zajtra narodeniny, ale nemôžem o tom napísať článok, pretože uzávierku mám dnes x( “, ale ako poznám svoje šťastie, aj tak by sa mi tam nik nepridal.
Čekají nás opět Velikonoce, svátky, při kterém nejedna feministka tlamuje nad zvráceností šlehání pomlázkou a nejeden muž se těší na to, až se mu budou dámské zadky samy nabízet pod ruku. Děkuji technickému vývoji za to, že lidstvo má počítače s internetem, pánové čím dál častěji zůstávají zalezlí za monitorem a já si tak můžu bezbolestně sednout dříve než na Svátek práce.
Tak a máme to tu. Novinka, ktorou sme obohacovali posledné mesiace Vaše fejsbúky a najmä našu stránku – naši / Vaši noví Talenti, prechádza do ďalšej, vyššej fázy. Na týždeň a pol sme Vám exkluzívne zverili do rúk moc. Záležalo na Vás, ktorým dvom zo štyroch uchádzačov o post vo spisovateľskom nebi dáte zelenú aj pre ďalšie účinkovanie na našej milovanej stránke. A dnes už poznáme výsledky. Vlastne, poznali sme ich už v stredu, viete, ale ešte ich musela overiť notárka Irena Bošanská (potlesk, potlesk, potlesk!). Obálka rozbalená, zbytočne teda nenapínajme a pusťme sa do toho.
Jsem zmatkař, bordelář a i když si založím diář nebo jakoukoli jinou věc, co mi pomáhá udržet si ve věcech přehled a systém, vydrží mi to stejně dlouho jako novoroční předsevzetí. Tudíž asi tak necelé dva dny. Trávila jsem prázdniny s kamarádem, který má naopak vše rozplánované přesně na minutu a jeho neustále opakované “teď si musíme udělat plán” mi otrávilo půlku dovolené. Přesto se o to ještě jednou pokusím a zkusím si naplánovat, co budu dělat 21. prosince 2012 - možná poslední den existence všeho.
Gerascofobií alias fobií ze stárnutí netrpím, biologické hodiny mi netikají, vrásky mi nedekorují odraz v zrcadle a svůj věk ještě nepočítám na zlomky století. Jenže když Šaman se Šelmou v tomto období skládají formální zkoušku dospělosti a Jasnosti už září na krku druhý křížek, nedá mi to. Zapínám svůj blonďatý mozek do režimu ON a přemýšlím o životě, který je vlastně jen čekání na smrt.
Ja viem teda inak byť tiež riadny pózer, keď chcem. Navyprávam toho habadej a ešte sa budem búchať do pŕs, akože mám pravdu a nado mňa niet. Teda asi každý mohol pochopiť práve, že hovorím zase o jedle. Vo všetkom ostatnom samozrejme pravdu mám, nepochybne, ale to jedlo si predsa len vždy trochu prifarbujem. Viete... jesť, to vôbec nie je med lízať.
Zbytek mé deviantské čtyřky o tom už dávno ví, ale přiznám se k tomu i vám – jsem šílený hypochondr. Po okraj narvaný šuplík s léky otvírám častěji než učebnice a bez ibalginu v tašce se nevydám na žádnou delší cestu. Zatímco mému bratrovi vystřihovala babička z novin komiksy s Garfieldem, na mě vždy při povinné návštěvě čekala příloha o zdraví. V jedenácti letech jsem si místo Čtyřlístku četla články o rakovině tlustého střeva.
Ešte raz sa ma spýta niekto, ako sa mi darilo na maturitách, tak ho asi roznesiem v zúbkoch, packami mu dotrhám všetky šľachy v tele, chvostíkom mu vyšľahám na chrbte jazvy so svojimi iniciálkami, ak bude vládať, v mojich macíkovských očičkách sa mu premietnu najhoršie životné spomienky, horúce ako samo peklo, a ako ranu z milosti ho položím pred dvere Vašej Jasnosti, zazvoním a rozutekám sa preč.
Dobre, feťáci, odložte zrkadielka a otvorte knihy, nech sa môžete dôstojne uraziť, keď Vám Slota bude zas nadávať!
Sledujete verejné dianie v tejto krajine? Od Tatier k Dunaju, ľudia si hlavy trieskajú... vôbec by som sa nečudovala, keby študentskí aktivisti urobili Elán rivájvl a prespievali tento nestarnúci hit. Ba priam ich k tomu vyzývam!
Článek s tímto názvem jsem psala už nějaký ten pátek zpět, v dobách, kdy jsem k sobě cvičně dávala podmět s přísudkem a sledovala, zda spolu dávají smysl. Tvrdím tam přesný opak toho, co budu psát dnes, protože svět se mění, my s ním a mně se pohled otočil o 180 stupňů. Tak odvolávám co jsem odvolala a slibuji co jsem slíbila. Místo obhajování sebe a dalších deseti milionů mně podobných si jdu sypat popel a lít Pilsnera na hlavu.
Moje kamarádka by se mohla měřit s Kryštofem Kolumbem. Ač náctiletá, za život se stěhovala asi jedenáctkrát. Dvakrát na Slovensku, kde se narodila a zbytek už v ČR. Prvních pět let základní školy strávila každý rok na jiné škole, převážně i v jiném městě. Jen za poslední dva roky vystřídala tři adresy, takže se jí neustále musíme ptát, kde vlastně momentálně bydlí. Do jejího neustálého cestování mám sice daleko, ale tátovo srdce již dávno vzplálo láskou k dámě na opačné konci republiky a byla jen otázka času, kdy práskne do bot a já se budu každý den budit u mámy. Odpověď na otázku času zní – v těchto dnech.
Mali ste niekedy pocit, že ste dokázali odhadnúť človeka už na prvý pohľad na neho? Že áno?... Ale že?! Je to veľmi ľahko spoznať. Človek, ktorý sa celý život iba smeje, má široký vyšponovaný úsmev ako Julia Roberts pri orále s Rosenbergom, človek, ktorý je celoživotný bručoun a mrmloš má zamračený pohľad a hlboké vrásky ako po precíznej práci s mäsiarskym sekáčikom ... a kto pracuje v japonskej kuchyni pri flambovaných špecialitách, má celkom dozaista obhorené obočie. To je jasné ako packa. Avšak, s kým svet zaobchádza ako s dieťaťom a komu udelia raz Nobelovú cenu za celoživotný prínos do nemotornosti, tak ten má tvár ako... ja.
Asi ako všetci životompovinní, aj ja ľúbim originálne veci. Veci, ktoré človeka nadchnú svojou jednoduchosťou v inak veľmi bežnom štandarde. Stačí malý zásah a z rutinnej nudy sa rázom stane neuveriteľná a dychvyrážajúca záležitosť. Takýmto spôsobom vzniklo už dovedna mnoho zlepšovákov. Človek, ktorý je s niečím nespokojný a dostatočne nie dement natoľko, aby frflal, ale rozhodol sa spraviť niečo výnimočné, to jednoducho dokáže. To sú ľudia, ktorí nenechajú svet stáť, ale naopak, stavajú sa do rolí dramaturgov a predstavujú nám nové možnosti. Celkom vážny príklad... jeden taký činný určite musel nadávať na vysmážané syry natoľko, až si povedal, že doň pridá sprostú šunku a vidíte. Ľudia z toho šalejú, ba čo viac, jedávajú to na stužkových. Takýmto ľuďom fandím a bol to jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol podporiť akciu FREEZE MOB svojou váženou prítomnosťou.
Otvírám učebnici biologie a v duchu nadávám učitelce do kurev, že mi chce kvůli dvěma promeškaným písemkám hodit komisionálky. Během listovaní stránkami plnými střev a jater jsem si vzpomněla, že mám vlastně za sebou mnohem lepší, přesnější a podrobnější ukázky lidského těla. Nějaký ten pátek zpátky jsem navštívila výstavu Bodies The Exhibition.
Nie, aby ste si mysleli, že je to námet na scenár nechutného, len Šelmom vymysleného porna, preboha. Všetky tieto činitele majú jediného spoločného menovateľa – veľmi pomaly, ale o to istejšie prichádza jarná ruja, dámy a páni.
Mali sme ju celkom radi. Teda ja som mala. Ešte včera hej. No je mi ľúto, mládež, musíme redukovať stavy. Klenot Eskortová je preč.
Láska údajně prochází žaludkem, přenáší hory a podle hippies hnutí je to jediné, co potřebujeme. Její neomezená moc ovšem občas končí při pohledu na mapu. U vztahů na dálku určitě neplatí oblíbená věta „ten svět je ale tááák malej“.
Keď som býval mladší, večne ma srali tí premúdrelí vysokoškoláci. Všade boli, všetko vedia, ich slovník sa skladá zo slov ako “pseudo, komercia, kvázi, ľudstvo, korporácie, dekadencia, stádo, oblbovanie a vifon“ a najmä zamýšľajú sa nad do neba volajúcimi sprostosťami, ktoré aj tak nikoho mladšieho, či staršieho nezaujímajú, ale sú natoľko vzdorovití, že ich to baví kričať do toho sveta, ktorý sami neuznávajú prinajmenšom ako ja kolieska rožkov v cesnakovej polievke.
Tento rituál dodržuji s téměř železnou pravidelností – přijdu ze školy, pověsím klíče, jdu do pokoje, shodím tašku, zapnu počítač...a pak se vrátím do předsíně, kde si sundám bundu a boty. Však co, podlahy tu umývám zásadně já a během té minutky, než se vrátím do pokoje, se objekt mojí každodenní závilosti rozjede a neztrácím drahocenné vteřiny určené pro civění do monitoru.
Dnes ma z letargie a večerného virtuálneho fatamorganického sexu vytrhla sladká realita. Konečne mi dodali kábel k booku a ja si nemusím chrbticu ničiť v polohe sedmo, môžem už aj v polohe ležmo! S napoly zalepenými očami som sa prihlásila na súkromný Facebook, lebo veď najprv FB, potom Skype, potom ICQ, potom deviantný mail, potom súkromné maily a potom sa môžem ísť konečne vycikať a umyť si zuby.
Niekedy Vás zavedie osud do veľmi nepríjemných situácií a neviem, či je to zlou konšteláciou súhvezdí, alebo sa človek vyspí s pyžamom naruby, ale dokážete potom skutočne obdivuhodne vecí. Ako napríklad moja spolužiačka (len tak pre pripomenutie)z gymnázia, ktorá v jeden krásne slnečný deň už hodnú dobu presedela nad otvoreným atlasom celého sveta a pomaly si od nervozity vyrezávala do čela vlastné iniciálky. Bolo mi to podozrivé a z prevencie pred prípadným plánovaním novodobého Blitzkriegu, som sa opatrne spýtal, čo zaujímavé stvára. Hľadala južný pól. To ma nesmierne zaujalo a tak som si prisadol s porozumením, že v dnešnom svete, kde už nikto nič negarantuje, idú všetky veci lepšie v dvojici. Hľadali sme všade. Od Afriky sme sa postupne dostávali k Európe - Švédsko, Fínsko, Holandsko... Južný pól však nikde, potvora. Už to začínalo byť vážne a ja som pomaly končil s desiatou, tak ma asi osvietilo a s heurékou v hlase som jej ukázal kde je. Zosmutnela. Nechápala. Nie žeby mi jej prišlo ľúto, ale tak nejako som tušil, že za tým bude niečo veľké a spýtal som sa jej, čo sa deje. Veru, môj mací čuch ma nezradil. Argumentovala, že to predsa nemôže byť možné, veď ju celý život učili, že čím južnejšie, tým teplejšie a na Južnom póle taká zima, že ani tučniaci neprežili.
Bývalý americký prezident George Bush dosáhl v testu inteligence 91 bodů, což je přesně o čtyři body více, než bylo naměřeno nejchytřejší opici na světě. Americké aerolinky rozdávají svým pasažérům oříšky s etiketou „Návod k použití: 1) otevřete sáček, 2) jezte oříšky.“ Žena po běžném venčení dala psa usušit do mikrovlné trouby. Když vytáhla upečenou mrtvolku svého mazlíčka, rozhodla se zažalovat výrobce mikrovlnky, kteří nikde nezmínili, že se v ní nemají sušit domácí zvířata. Soud vyhrála.
Můj kamarád vnímá svět trochu jinak, než my ostatní. Kdepak růžové brýle, žádný šedý zákal. Je to nácek a jeho diagnóza zní: silná přecitlivělost na černou barvu.
Všetci mi môžu závidieť, keď poviem, že stále prežívam vianočné prázdniny a dodnes dopadá na mňa ich vplyv. Preto v týchto častiach vety zväčša končím. Ľudia si potom predstavia, že doma plávam v salónkach, sprchujem sa v kapustnici, keď mi je teplo, ovievam sa oplátkami, na noc si zaleziem do vyhriateho zemiakového šalátu a všetci by chceli mať život ako ja. Tiež ste teda nedočkaví, kde je ten háčik, však?
Milí moji, počas vzorného učenia sa na skúšky, som si našla popri nadávaní na francúzštinu a zasadzovaní slnečníc vo farmville čas aj na mrknutie si sľúbených prázdnin, ktoré nás ešte tento školský rok čakajú. Nebudem zbytočne naťahovať situáciu, je mi jasné, keďže už máte od nedočkavosti mokro v slipoch, poniektorí aj hnedé čiarové kódy, tak rovno k veci.
Je len málo situácií, ktoré vyvolávajú u bežného jedinca neuveriteľný pocit úzkosti, porovnateľný len s predstavou nespravodlivého odsúdenia na väznenie Vás v tmavej malej škatuli, ktorú zdieľate s nejakým nebezpečným trestancom – zhodou okolností je to chlpatý pavúk – a na obed Vám pohodia len jednu mŕtvu muchu a sójovú omáčku k tomu. Menovite je to teda tento už spomínaný prípad, ísť k neznámej kaderníčke a vložiť jej do rúk vašu pýchu (o vlasoch ani nehovorím) a keď neviete, kam ďalej so životom.
11.1.2010. Priveľa jednotiek. Dnes je deň, keď mnohí z vás zvažujú možnosť samovraždy. Prikláňam sa k niečomu, čo nenarobí veľa špiny, niekto to po vás upratať musí a z vlastných skúseností viem, že zato nie sú príplatky.
Užite si dnešnú noc, akoby bola tá posledná.. lebo posledná naozaj aj je. Buďte na nete so svojimi známymi, kamarátmi, hrajte GTA do rána, len PREBOHA, uctite si túto noc, kedy sa môžete vyspať do krásy bez výčitiek svedomia a sprostých výhovoriek. Nemôžme za to, že sa nám školský rozvrh kryje so spánkom. My, väčší smoliari zajtra cestujeme na intráky, ostatní sa stretnú v pondelok ráno. Upozorňujem, článok je písaný pomerne pesimisticky (podľa pocitov autorky). Šaman vás na nový rok naladil optimisticky, tak čože by som vám to nedojebala.
Rodina by si mala pomáhať. Rodina je tu od toho, aby keď Vás aj posledný pes vonku oští, máte sa komu ísť vyrozprávať zo zlého sveta a napokon, ak máte šťastie, vám tie gace doma aj vyžmýkajú bárs v zuboch, lebo oni pre Vás spravia všetko.
Pôvodne som vám chcela pokaziť sviatky svojim Grinchovským prístupom, ale asi na mňa pôsobí vôňa umelého stromčeka (aha... zabudla som vytiahnuť žiarovky...moment) a mrazený vianočný kapor.
V piatok (čudujem sa, že nie 13teho) oslavoval Šamanko svoje XYtie narodeniny. Viete si to predstaviť...sedel na stoličke, nahé ženy - on ich volá ,,Go-Go tanečnice“ (ja iba štetky) tancovali okolo neho, kým on im omakával cecky a rôzne iné časti telesnej schránky. Na alkohole si potrpí, nie je taký asociál ako ja a Vaša Jasnosť, nám stačí konzumná, ujíždí na kvalitnom víne, šampanskom a keď tvrdý alkohol, tak nech má aspoň toľko hviezdičiek, ako Hilton hotel. A my, čo pijeme bez tých hviezdičiek, vidíme hviezdičiek na druhý deň požehnane.
Videli ste včera Modré z neba? Áno, umelé emócie, trápna reklama sponzorov, Vilo Rozboril v modrej kravate... to všetko sa dá oželieť, ak sa na to pozeráte z komfortných domovov, v ktorých je dosť teplo a máte to pozerať na čom, lebo máte elektrinu. Pokrútili ste nechápavo hlavou? Pri poslednom Modrom z neba aj ja... nie je to totiž štandard.
Pána beka, ja som azda ten najšťastnejší človek na svete! Nech sa na mňa nehnevajú všetci prehnaní optimisti a ostatní komparzisti v party bazénových klipoch z 90tých rokov, ale môžete ísť oproti mne asi akurát tak... a riadne hlboko!
Čáp, želva, velbloud, řeřicha... ktoré zo slovenských detí dokáže do rodnej reči preložiť tieto slová? Respektíve, to posledné aspoň vysloviť?
Čučoriedka, tôňa, brieždenie, liana... ktoré z českých detí si pri tom nepoláme hubu, má u mňa bod a kartón Kofoly. (Oni ju tam nemajú, veľmi smutná zem)
Silno známe pravidlo, ktoré platí v vždy a všade. My múdrejší nestúpime 5krát do tej istej mláky. No síce...Keď sa opijem jak bomba a celá tá kocovina, pri ktorej mám chuť vykonať výškrab svojho vlastného žalúdka skončí, za krátku chvíľu sa história opakuje. Je to silná výnimka, proti ktorej sme my, Slováci, bezbranní. Nikdy, ale nikdy sa nevracajte k človeku, s ktorým vám to jednoducho neklapalo! Nevravím, že to platí v každom prípade, ale zato v 100% podobných situácií mám pravdu. I keď to bolí jak sviňa, určite príde niečo lepšie. Pokiaľ nie, tak smola a hrušky. Toľko k tomu.
Júú, už je to tu! ADVENT! Dnes bude chodiť Mikuláš! A ja zrovna chudnem a nemám ani čistej topánky do okna... natož čižmy! Toto bude prepadák... S rodičmi sme si už dávno vymenili úlohy. Oni sú tí, ktorí sa nato všetko blikajúce a farebné tešia ako Santa Klauz na neporiadne čertice a ja im tie pocity len sprostredkujem svojou prítomnosťou.
Na odľahčenie atmosféry a návrat k tomu, čomu má tento web slúžiť, teda zábave, Vám ponúkam pár nesporných, no o to šokujúcejších faktov:
Pamätáte si, trvalá, tvídové saká, chlpaté podpazušia oboch pohlaví, mlieko za 2Kčs, Milana Kňažka a tony červenej farby všade, kam oko dovidí, ak to nie je príliš blízko hraníc, to by ste o to oko mohli ľahko prísť?
Milí čitatelia, tento článok bol písaný na základe skutočných udalostí, hoci miestami by človek povedal, že samá fikcia. Opakujem. Nie, aj takýto falusy existujú.
Sobota ráno, slnko v piči zalezené, vonku nepríjemné sychravé počasie. Proste deň, kedy to netreba preháňať s vyliezaním z postele. A keďže som mala možnosť nejsť na intrák vďaka chorobe, čožeby som nevyužila. Hoci som chorá viac nebola, ako áno. Simulantka vyjebaná.
Ono to tak v tomto období býva, jesenná depresia na nás dopadne nielen v dôsledku časového posunu, ale aj vďaka sviatkom, ktoré sa v našom kalendári objavujú. Oslávme si život a vzdajme úctu pamiatke toho, kto tu už s nami nie je. Lebo tak sa to má a musí.
Máte nočné mory? Prenasledujú Vás v hlavách samé katastrofické scenáre a ujmy na duševnom zdraví? Bojíte sa osloviť ženu, pre prípad, aby ste sa nemuseli brať a vyhnúť sa tak dlhým ťahaniciam pri súde, ak by ste to dotiahli až po najvyššiu métu - rozvod?.... Tak. A ruku na srdce. Nemali ste v poslednej dobe náhodou naladenú J@J-ku?
V jedno pekné skoré ráno som sa vybrala na prechádzku do mesta za účelom kúpiť Blondíne ružový darček. Vystúpila som zo schodišťa a...čdpč?! Okolo mňa preletel Pitbull, na ktorého sa gravitácia zďaleka vysrala. Znepokojený gazda bežal za ním, skákal, ako ten motorKÁR, ktorému ružoví kukláči pripli na motorku héliové balóniky. Na svet som sa pozerala hmlisto, či to nebude tým, že som mala v pravej rohovke 20 hektárov piesku. Kým som dorazila do mesta, vetrovka mi stihla riadne preplieskať papuľu, ako v tých časoch Tomy Lee Pamele Anderson. Vtrhla som do zlatníctva utekajúc pred apokalypsou a lietajúcimi predmetmi vážiacich pod 50 kíl...
Zdá sa vám byť tento nadpis sprostý? Neobávajte sa, článok bude ešte sprostejší. Netuším o čom bude, ale to sa dozviem v polke písania. Len som si proste povedala, že idem napísať článok. Teda presnejšie povedané, Šaman mi povedal. A potom ma omámil všelijakými bylinkami, že som dnes takáto tvorivá. Ešte týždeň a môžem sa stať redaktorkou Nového Času. Prvá informácia, ktorú vám podám, je že som si dnes kúpila Piňa Colada cigarety. Dokonca 4 balíky. Veľmi sa im teším. Ale to s našim článkom absolútne nesúvisí, len som sa potrebovala pochváliť a zvestovať vám túto novinu. Dobre dobre, nie koledu píšem, upokojte sa.
A teraz všetci čakáte story o tom, ako sme s Lolou šli do Amsterdamu, v Červenej uličke našli krásneho transvestitu a v opojení marihuanového koláčika si užili ako nikdy predtým. Vôbec nie, to je iná príhoda, o tom až neskôr.
Trinásty ročník trenčianskej Pohody začal vo veľkom štýle. Veľa ľudí, veľa slnka, veľa muziky a všade vôňa klobásy a piva. Miško Kaščák si dal skutočne záležať, to, čo robí, robí najlepšie, ako sa dá. Bez debaty.
V týchto dnešných ukrutných horúčavách, kedy si už aj ľadová kráľovná Megan Fox musí obkročmo chladiť partie o nových oceľových Transformerov, sa nám naozaj ťažko dobýja svet osviežujúcimi článkami. Nemám chuť fantazírovať nad tým, v koho blízkosti a blúzkosti by som si vedel predstaviť krajšie strávené chvíle, než tu sedieť s udychčanými a vo vlastnej šťave topiacimi sa vajcami. Preto vypínam svoj svet, rezignujem na post bojovníka proti teplu s ventilátorom miesto štítu, klesám na dno kresla, nechávam sa unášať fantáziami a zobúdzam sa vo vlastnom ideálnom sne, fatamorgáne. A tu to začína...
Na dnešnej hodine si preberieme každodenné, respektíve, LEN pre nás, deviantov, každodenné nepríjemné situácie a ak Ježiško dá, tak aj riešenia, ako sa správne zachovať. Po chvíľkovej odmlke som si pre vás pripravila zopár cenných rád, ktoré sú na prvý pohľad zbytočné, ale verte mi, raz ich využijete a všetci čo veríte v Boha, začnete veriť v mňa. Tento môj úvod sa prudko podobá úvodom tých trápnych magazínov, tak to celé zabalím a pristúpim k problematike.
Mám rád ľudí pri sebe. Nemám teraz na mysli to, keď sú ľudia na mňa natlačení tak, akoby to vyzeralo, že prevádzkujeme oblečený skupinový akt. V autobusoch je to bežná vec, každý si dáva pozor, aby sa nevzrušil, lebo pri takom počte, keď vznikne reťazová reakcia, by sa pokojne v konečnom súčte mohlo zdať, že autobus je plný do prasknutia, pritom by sa tam ešte jeden-dvaja určite hravo pomestili. A práve preto by pán šofér nemal nervózne kričať „Potlačte sa, vy tam vzadu!“ ale pokojným, utišujúcim hlasom zaželať „Povädnite, vy tam vzadu!“.
Keď čoilen vyslovím termín „susedská láska“, neostane na deviantoch jedna brada suchá. Všetci už slintajú, s akou verbou sa ponoríme do komplexného skúmania polnočných vzdychov, stonov, mľaskaní a iných čvachtajúcich pazvukov pri naslúchaní izbového radiátora, prepojeného so susedným z vyššieho poschodia. Nie, na to sme už moc veľkí a pohodlní. Máme už rýchle internety, praskajúce vo švíkoch pod tiahou rôznych škál zvukových stôp z porien, ktoré si následne vo svojich iPodoch vypočujeme s kvalitnejším ozvučením bez šumu (vody) a nulovou pravdepodobnosťou, že sa bude niekto vyhovárať na čerstvo oprané návliečky prípadne umyté zuby. Čiže toto nie.
Nadviazala by som na môj predošlý článok o lete. Nespomenula som jednu veľmi závažnú vec. Lásku. Láska je závažná. A dôležitá. A vy všetci ju budete chcieť činiť. Tak nezabudnite na kondómy. A nedávajte si ich do úst, jedna baba z toho mala hubu ako Káčer Donald.
Že Devianti sú partia pomerne mladých a pomerne nevybúrených jedincov, je vám hádam jasné. Viac ako kedykoľvek by som však uviedla do pozornosti fakt, že náš vek je skutočne taký, ako vek našej cieľovej skupiny. Jedna časť tohto kvarteta má (stredo)školské povinnosti už za sebou dávno, jedna čerstvo a jedna sa na ukončenie len chystá. Avšak, dovoľte mi, aby som prehovorila ku všetkým, ktorí sú na tom rovnako.
Asi všetci viete, čo je Facebook, však? Na tomto projekte sa ako hlavný a megasilný mozog podieľal chalan z Harvardu, ktorý ho vytvoril pre iné mozgy z Harvardu. O niekoľko mesiacov sa rozšíril na iné univerzity a od roku 2006 je oficiálne prístupný celému svetu.
Život je hra. Skvelá šachová partia, pri ktorej však nevieme, kde má protivník figúrky. Vieme iba to, že sme každou chvíľou na ťahu. Môžeme hrať veľa štýlov hry. Agresívny štýl hry pre skutočných hráčov, flegmatický štýl hry pre pohodárov, alebo môžeme dobrovoľne položiť kráľa, tak sa vzdávajú opité socky na vlakovej stanici. Víťazi budú vyvážení zlatom, prehratí sa skrývajú v percentách alkoholu. Mníšky sa vzdali skvelej hry, úžasného fenoménu, ktorému vravievame život...
Plésk! Kríza vládne svetom, ale predsa mám pocit, že inzeráty sú plné pracovných ponúk. V ľuďoch drieme malá chuť na prácu, stredne veľká chuť na kibicovanie na to, že nieto práce, nieto čo do huby, a jak už aj hej, dá sa to iba jesť a nie fajčiť, a úplne nad tým všetkým vládne fakt, že ľudia s tým nehodlajú nič robiť. Keďže sám toho viac nakecám, než narobím, rozhodol som sa to aspoň zužitkovať v písanej forme. Snažím sa to robiť čo najpresvedčivejšie a zaujať čo najväčší počet ľudí. Vymačkať z toho čo najviac, zefektívniť všetky prostriedky... Aj preto som pre výrazne nadchnutie do článku začal so slovom „Plésk!“. Ale je samozrejme množstvo iných prostriedkov.
Poviem Vám... Byť vrcholovým diktátorom a udržiavať sa v dostatočne krutej kondícií, to nie je med lízať. Med lízať je to, keď máte na rožku med, steká Vám a vy ho s chuťou zlíznete , NIE byť diktátorom! Lenže ľudia to nechápu. Človek si povie „Joj, diktátor, tomu je hej... Ráno si vstane, čo povie, za to iný draho zaplatí a večer si ľahne do mäkkého, bieleho a s mäkkou, bielou.“ Nemal to však vždy, chlapčisko, jednoduché.
Zdalo sa, že to bude jeden z tých pokojných piatkov. Ranné vstávanie na arómu Nescafé pri cigaretke, lebo som proste CLASSIC, presne ako ten ujo v reklame, čo vyskočí z okna v župane na námestie. Ale keďže nebývam na prízemí, vážiaca si moje krčné stavce som sa rozhodla, vypiť ju v kuchyni. Ráno strávim pred zrkadlom viac času ako Honzík Novotný až som pripravená ísť do roboty.
Vážení čitatelia, deti, dospelí, plebs, stokári a iní návštevníci Deviantov, dnes sme sa tu zišli, ako i ostatných veľa ráz, aby sme si uctili talent štyroch psychopatov, ktorí sa pustili do tohto megadekadentného projektu.
Celkom netušiac som raz narazil na dajakú upútavku na The Secret. Nedbal som, pretože už od mala ma učia, že reklamy sú plné pekných ľudí a Ivany Christovej, a preto by som sa im mal vyhýbať, nie to ešte im veriť. Veď už len moja hlava plná lupín dáva ranu do tváre všetkým kozmetickým prípravkom. Bol som si istý, že som plne odolný voči všetkým nástrahám marketingu. Avšak o pár dní neskôr, pri druhom stretnutí so Secretom, keď to začalo byť všade a povedal som si, že ma to prenasleduje ako svedomie mladej vdovy po milionárovi, učinil som rezignujúci krok v záujme sebaobrany a vybral som sa preskúmať to do hĺbky ako *domyslite si perverznosť podľa vlastných hraníc únosnosti*.
Vošla som do Sharku s veľmi zvláštnou a nečakanou požiadavkou: „Chcem notebook!“
Všetci boli zaskočení, až zabudli dych lapať. Pán Marián Toth, vedúci predajne, sa o mňa postaral. Asi zreteľne videli, že treba poslať najpovolanejšieho, lebo budem ťažký oriešok.
Mám jedného kamaráta, novinára. Študujúceho, i pracujúceho. Dohodli sme sa, že finančná kríza je tak omieľaná a zatracovaná, až je potrebné priblížiť ju Vám mladým a zvyšnému plebsu, ktorý tomu nerozumie.
Už je to raz tak. Národ slovenský je nepoučiteľný. Zlomili sme český komplex, ten, ktorého sme sa tak báli celé roky a zásluhou Jendriška a Šestáka sme ich vytrieskali na domácej pôde! Áno, presne tak by to mohlo znieť, ak by som chcela písať heroicky, ale keďže ľudia chcú čítať pravdu, bol to zápas jednonohého s chromým, niet sa teda čím chváliť.
Azda mojou najväčšou deviáciou je fanatická úchylnosť na všetko fantasy, sci-fi a všetko iné v spojení so slovom „komixové“, v hocijakej štylistickej derivácií. Ľudia tohto charakteru sú zväčša rovnakí. Veľké brucho, hrubé dioptrie a predstava o čase taká mizerná, aby si nestihol všimnúť, že mu vlasy narástli až po plecia.
Nerozumiem ľuďom, čo si len tak umierajú. Závidím im. Kedy to stíhajú? Prečo niekto, keď mu lekár povie, že má posledný mesiac života, si užíva ako blázon? Nezodpovedné. Čo by urobila väčšina z vás? Vzhľadom na to, že sme na Slovensku, by ste behom týždňa všetko prechľastali s vašimi vernými notorickými priateľmi, vyplakávali by ste, prečo práve vy, veď ste boli vždy správnym komunistom, vždy ste poslušne donášali na kamarátov, vždy ste si cenili mravné hodnoty, modili sa k Bohu a jedli zdravo.
Prejavom radosti je smiech. Všetkých nás veľmi poteší, keď vidíme a počujeme, ako sa naši spoluobčania chichocú. Blablabla... Dobre, už by aj stačilo snáď z týchto trápností, lebo ešte si prestanem samú seba vážiť. Nie všetkých teší váš smiech. Viem, veľmi zlaté, ale čo si budem vazelínové motúziky pod nos motať. Lebo ak sa smejete, ako retardovaná ovca, prekvapuje vás to? Poznám stodvadsaťšesť ľudí, ktorých keď počujem smiať sa, ľutujem moju existenciu od počatia. Je nespočetne veľa druhov, ale vymenujem len tie najneznesiteľnejšie, nakoľko by bolo zbytočné opisovať môj zvonivý, ostatným srdce hľadiaci.
Pár chvíľ dozadu som došiel z chaty a v hube je stále prítomná nezmazateľná kyslá chuť po grcke. Z trička ešte stále cítim zatuchnutý pach svojho tela, ktoré nevládne, sotva živé, nevedno ako zaspalo na poskŕčaných dekách, oblečeniach a iných návlečkách dopomáhajúcich k nekomfortne devastačnej polohe na mnou oslintanom gauči. Slintám jak šlabikárové batoľa vždy keď spím, o to pokoj. Brucho od rána kolíše na veľmi vratkom podklade, ktorý mi vyhráža vypuknutím armageddonu v sopke zvanom domorodcami el Žalúdočimo (voľným prekladom ´zviera; beštia; niečo, čo určite neradno provokovať pomalým a cieleným uštipovaním´). Udržiavanie rovnováhy mi celkom už ide, nezanechávam za sebou trajektóriu ako veterná smršť a na čo sa zameriam, to ostane v jednom kuse, celistvé, bez črepín. Včera bola naozaj tuhá noc. A to som si myslel, že viem piť na úrovni. Hovno s makom pod padákom.
Pokecové sklo, inzertné noviny, sms brány, chaty, e-mailové schránky... všetko je plné inzerátov. On hľadá ju, jeho alebo ich... alebo iné zámeno... Ona hľadá tiež... A predsa sa nenájdu. Lebo ľudia sú idioti. Ženy obzvlášť. Nedokážu presne sformulovať, čo chcú. Treba si uvedomiť, že chlap je len chlap, nie inteligenčná jednotka, on nevie, že solventný nezadaný znamená pracháč, čo mi zaplatí za fajku... Im to treba narovinu. Polopate.
Netvárte sa, akoby ste to nepoznali. Najlepšie sa človeku rehoce buď, keď nemá dôvod, alebo sa to práve zaručene nehodí. S druhým menovaným sa potýkam snáď každodenne. Je až smiechom na zaplakanie, ako milujem utrpenie druhých, pokiaľ sám nenesiem zato zodpovednosť. Je to tá krásne opojná chuť zakázanej, nevhodnej, vrcholne plytkej a pohoršenia hodnej zábavy, ktorá vo mne exploduje vždy, keď čelím katastrofe spáchanej na blízkom človeku. Popravde... čoraz mohutnejšie sa ozývajú salvy mojich k pošťaniu zúfalých výkrikov o pomoc v dávno prehratom boji o zachovanie vlastnej dôstojnosti. Týmto by som rád začal jednu postupne plodiacu sa ságu, ktorá by opisovala práve takto spoločensky neprípustné úlety a povzniesol ich na úroveň natoľko úctivú, až by sme mohli zaznamenať novú deviáciu. Príťažlivo úchylnú a zvrátenú, ako každú inú z pomedzi našich ostatných reprezentatívnych krások.
Reklama
1 deň
Za posledné chvíle sa u nás stalo toto...
- práve pridal pod črepinu nový komentár!pred 8 hodinami
- Práve sa k nám pridal mentalgurlie178! Vítame Ťa :-)pred 14 hodinami
- práve pridal pod črepinu nový komentár!pred 16 hodinami
- práve pridal pod črepinu nový komentár!včera
- Práve sa k nám pridal dslava! Vítame Ťa :-)včera
Naše top články
Papierovačky
Všetko, opakujeme všetko je naším duševným vlastníctvom. Obsah, aj forma. Bez písomného súhlasu je akékoľvek šírenie čohokoľvek zakázané. Mrchy, skúste to porušiť, budeme zlí...
Značka Devianti.sk je našim duševným vlastníctvom, akékoľvek zaobchádzanie s ňou je na vlastnú zodpovednosť. Portál Devianti.sk sa od takejto činnosti dištancuje a nezodpovedá za prípadné vzniknuté škody.
© 2009 Devianti.sk
Všetko, opakujeme všetko je naším duševným vlastníctvom. Obsah, aj forma. Bez písomného súhlasu je akékoľvek šírenie čohokoľvek zakázané. Mrchy, skúste to porušiť, budeme zlí...
Značka Devianti.sk je našim duševným vlastníctvom, akékoľvek zaobchádzanie s ňou je na vlastnú zodpovednosť. Portál Devianti.sk sa od takejto činnosti dištancuje a nezodpovedá za prípadné vzniknuté škody.
© 2009 Devianti.sk
Devianti.sk - Uchýlte sa k úchylom
Za oponou Deviantov.sk / Logo a stickery Deviantov.sk na stiahnutie / Mapa článkov / RSS / Kto sme? / Kontakt