menu dekorácia
top hlavičky dekorácia
Zlé svedomie

Stavebné povolenie

Stavebné povolenie
„Tak, vážení, vďaka tejto dobrej víle už oddnes oficiálne nie som bezdomovcom,“ povedal Rado, keď sme všetci stáli v jeho skolaudovanom byte. Bolo tam pekne, snažil som sa nájsť nejakú banálnu školácku chybu, ktorú by som tej dizajnérke vytkol, lebo ma dosť sralo, že si na zariaďovanie nepozval mňa. Poznáme sa 20 rokov a on nechá svoj byt v rukách nejakej pipiny...

„Viktor, dovoľ, aby som ti predstavil človeka, ktorý mi z tých pár stien urobil domov.“
Sakra, bola to kočka. Malá, útla, trpazlica s čiernymi vlasmi, tmavými očami a fajnovými trojkami. Efektné zelené šaty doladené nápadnými šperkami k jej dievčenskosti náramne pristali.
„Sandra Zachová, teší ma,“ podávala  mi ruku a ja som si inštinktívne pozrel jej prstenník. Prázdny.
„Viktor, aj mňa,“ usmial som sa zdvorilo a asi aj trochu rozpačito. Stále som mal pocit, že sme konkurenti.
„Už som o vás počula, architekt, však?“
“Áno. A ja som o vás ešte nepočul.“
Správal som sa ako hulvát a Rado mi to mimikou dal aj patrične najavo.
„To nič, určite ešte budete,“ usmiala sa milo a zároveň sebavedomo, ako ja, keď som mal 23 a nejaký blbec sa mi navážal do tvorby.

Prikladala si pohár so šampanským k ružovým perám. Za jej chrbtom sa objavil cudzí chlap. Poklepal ju po pleci, otočila sa a nadšene ho objala.
„Odpusťte, páni, na chvíľu si ju požičiam,“ prehlásil zdvorilo a už si ju viedol preč.
„Kto je to?“
“Alan, od Toma z kanclu, prečo?“ uškrnul sa.
„Právnik,“ poznamenal som pohŕdavo, ako to len ja viem. Prečo sa občas správam ako kretén je aj mne samému záhadou.
„Hej. No dobre, bav sa, idem obšťastniť prítomnosťou zbytok osadenstva, okukaj si to tu, potom mi povieš, čo všetko ti vadí,“ tľapol ma po ramene a šiel si užívať obdivných pohľadov.

Rozhliadol som sa a začal sa prechádzať po Radovom vyšperkovanom byte. Na stenách viseli obrazy. Všetko abstraktné diela, vlastne celý byt od nábytku po detaily bol v moderných líniách, pravé uhly, sýte farby, pripadalo mi to ako v byte, ktorý ukazuje Záblacká na streche. Nebolo tomu však čo vytknúť a sám som vnútorne bojoval s tým, že sa mi to vlastne naozaj páči.

Zastavil som pri jednom z obrazov. Bol to akýsi nevysvetliteľný zhluk farieb a vľavo dolu bola namaľovaná lienka. Uškrnul som sa nad sarkazmom autora a neznámi ľudia, ktorí v byte vytvárali rovnakú masu prehýrených farieb sa mi zdali príliš... nezáživní.

„Páči sa vám?“ vytrhlo ma z driemot.
„Páči,“ povedal som už o čosi vľúdnejšie. Sandra sa polichotene usmiala. „Je od vás?“
„Je. Nástojil, že tu chce i čosi moje. Nemaľujem, ale pre priateľov tú chvíľku hanby prežijem.“

Bože, tá ženská bola fakt kus. Usmievala sa, ako keď po schodoch cinkajú bižutériové guličky a kým som sa stihol spamätať, ten trto v obleku jej už bol zasa v pätách.
„Sandra je skvelá, čo poviete?“ spýtal sa ma a ona sa trochu začervenala.
Iba som sa usmial a zasa sa napil. Dochádzal mi alkohol, prestávalo sa mi to páčiť. Mal som chuť mu napchať jej lodičku do krku. Opätkom napred.

Keď večer skončil a ja som padol do postele svojho bytu mŕtvy od únavy, zrazu som si uvedomil, že moje vlastné obydlie pôsobí akosi fádne. Že by to možno chcelo zmenu, farby, obrazy... pozrel som sa vedľa postele, o stenu bolo opretých asi desať diel. Nemá ich kto zavesiť. Chodím sem len spávať, nemám čas na vlastný pelech, ale cudzích som už videl až až.

Na druhý deň ráno, keď som sa zobudil na pípnutie smsky, mi došlo, že sobota voľná nebude. Poobede predsa vystavuje Jano Kelemen. Jano je môj dobrý kamarát, síce o generáciu vyššie, ale je to odchovanec Brunovského ateliéru, mám o stenu opreté práve jeho obrazy a mám ho rád aj ako človeka. Sľúbil som účasť, tak som sa teda pomaly obliekol, naobedoval a užíval si čerstvé jarné slnko, keď som vchádzal do Štátnej galérie.

Ľudia sa prechádzali medzi jeho Príbojom, Chvením a Príbojom II. a ja som si na samom konci pri obraze s názvom Kontakt všimol povedomú tvár.
Prišiel som ku nej potichu, postavil sa hneď vedľa a zadumane prehodil:
“Ak sa mi tento obraz páči, čo to o mne hovorí?“
„Asi, že máte rád červenú,“ uškrnula sa a ja s ňou, lebo som bol rád, že sa nehrala na prehnane umelecky cítiacu.

O pol roka nám Kelemenov Kontakt visel v obývačke nad gaučom.
O tom, ako som ju dostal, vám nepoviem. Sľúbil som jej to. Ale nedala mi ani na prvom, ani na druhom, ani na treťom rande. Ale na štvrtom už hej. Bola iná. Mala ju inú. Ako zárodok mäsožravej rastlinky. A mne sa to na nej páčilo, lebo... ja už ani neviem prečo.

Keď si ku mne naskladala svoje výkresy, pár kníh a pyžamo, došlo mi, že sa asi posúvame. Aj som sa s ňou snažil hovoriť o tom, že by to chcelo spomaliť, ale nedalo sa. A nechcel som byť prasa, čo vymení zámky, chápete.

Keď som sa raz vrátil domov a v predsieni ma čakali pobalené kusy nábytku a prekračoval som kartónové krabice, akustická vlna z obývačky mi skoro prepichla bubienky.
„Tu sooom,“ zakričala a ja som vošiel dnu.
Stála na rebríku s bielou páskou v ruke, mala oblečené smiešne pracovné monterky zašpinené od farby a všetko to tam smrdelo primalexom.

Sadol som si do kuchyne a bezradne sa díval, ako mi tá žena prerába život od základov. Ako ho mení a dáva mu šat. Nepáčilo sa mi to. Nespýtala sa, len začala a nedá sa zastaviť.

Napokon som jej to povedal. Že nechcem v byte iné obrazy, ako Janove. Že sa mi nepáčia čierno-biele kreácie s červenými doplnkami. Že mi vadí, keď si na svoje výkresy požičiava moje pravítko.
Dnes tu sedím sám.

Nemala stavebné povolenie na môj život a nevysekal ju z toho ani ten jej právnik...

Ako sa Ti páčil članok?
Kvalitka! Odpad!


Vedeli ste, že?...
Pštros nevie cúvať?
Naše talenty
Zlé svedomie - Zbastardený cynik s dokonalou schopnosťou nasierať ľudí, zvieratá aj veci. Všetko, čo robím, má jasný význam, zmysel a smerovanie. Keď na to raz prídete, budete sa smiať. Hlasno. Primárne vás nemám rád a neplánujem to meniť. Som stredom vesmíru i okolitých galaxií, treba si na to len zvyknúť. A ja viem, že vy už ste si. Milujte ma, nič lepšie na práci nemáte.
Chcem viac!

Niekoľko rozumných devianťáckych názorov
Ikona užívateľa 2
marco polo
Kelemenov kontakt) predierajúce sa farby skrz červene more)) no mne by sa do interiéru veru nehodil))
Odoslané pred 676 dňami
Odpoveď od Zlého Svedomia napísaná v 2010-04-02 14:55:59
Mám vkus na interiéry, viem:)
Ikona užívateľa 2
marco polo
z limitovanej edície, viem )
Odoslané pred 676 dňami
Ikona užívateľa 3
Chladnokrvná potvora
Zle svedomie si našlo kúsok v mojom srdci aj mysli... pár dôvodov na zamyslenie by tu bolo, dávka cynizmu, ktorá sa mi páči viac ako si pripúšťam... Deviant teda zásluhou...
Odoslané pred 676 dňami
Ikona užívateľa 2
Amylee18
Mam to tvoje zamietnutie chápať ako priznanie alebo?
Odoslané pred 676 dňami
Odpoveď od Zlého Svedomia napísaná v 2010-04-02 18:11:12
Moje zamietnutie cháp ako ignoráciu dristov, ktoré tu už boli, skús čosi nové ;)
Ak chceš otvoriť pusu, musíš sa prihlásiť. Ako inak by sme vedeli, kto nám čo píše? Prihlás sa na rifľovej nášivke pod menu ;-)
Za posledné chvíle sa u nás stalo toto...
Devianti.sk - Uchýlte sa k úchylom Za oponou Deviantov.sk  /  Logo a stickery Deviantov.sk na stiahnutie  /  Mapa článkov  /  RSS  /  Kto sme?  /  Kontakt