Pri jeho rozprávaní som si spomenul na prvú knihu zo série Tarzanoviek. Tá sa totiž začala rozprávaním neznámeho človiečika v prístavnej krčme a keďže mu nikto neveril, tak vytiahol rozpadávajúci sa plesnivý denník, ktorý mal jeho slová potvrdzovať. Tento typ vyťahoval rôzne potvrdenky od lekárov, obnažoval neopálené telo a ukazoval na jazvy. Škaredé jazvy, rany nezošité, zrástli samé. Museli zrastať dlho, veď si ich narezával sám, keď im nedovolil zoceliť.

Jánošík má problém. Určite nie v tom, že by o jeho život slovenskí filmári nemali záujem. Majú. A veľký- veď len do dnešného dňa boli o ňom na Slovensku nakrútené celkom štyri celovečeráky, nejaké tie rozprávky, či jedna geniálna paródia.

"What do you do?"
"I drive..."
Pôvodne som chcel ísť na Melanchóliu a písať o novom Trierovi. Alebo na Super 8 a písať o mimozemšťanoch. Potom som však kdesi v medzimozgu pocítil niečo, čo nápadne pripomínalo prudký zásah prozreteľnosti a uvedomil som si, že Larsovi venujem pozornosť, len keď svoj film nazve Antichrist, prípadne použije iný satanistický názov a Super 8, ktorý sa rovno mohol volať E. T. mimozemšťan 2: Mladéroky, si hocikedy stiahnem v podobe kvalitného DVDripu (Spielberg má prachov dosť, nedám mu zarobiť, nedám!)

Pamätám sa, akoby to bolo včera...Písal sa rok socializmu, môj vek vykazoval záporné hodnoty, babky nám pracovali je jedno kde, ako, lebo boli to časy, keď bol dôležitejší pravidelný odber komunistických novín, ako schopnosti, vzdelanie, či nedajbože potenciál pracujúceho. V skratke, ľudia nahadzovali masky androidov a makali ako na bežiacom páse.

Rady maminek, babiček a feministek jsem nikdy nebrala moc vážně, stejně tak jsem sexuologickou poradnu v časopisech většinou bez čtení přetáčela rovnou k horoskopům. Bohužel, i já si s přibývajícími letokruhy přišla na to, proč se říká, že na velikosti záleží.
