Naozaj. Verte mi. Viem o nich svoje!
Mám jednu kamarátku. Volá sa Žofa. No, nevolá, ale všetci jej tak hovoríme, lebo má smiešne neexistujúce meno. Inkriminovaná Žofa je moja blízka duša, nielen preto, že je to umelkyňa a pojašenec, ale hlavne preto, že máme veľa spoločného. A to je dôvod, prečo sa s ňou viac nechcem kamarátiť.

Celý život je o čakaní. Najprv čakáme deväť mesiacov v našich rodných materniciach, potom nejaký čas na nástup do školy a potom nekonečne dlho na jej koniec. Tak to ide ďalej a ďalej a pomedzi to nás čakajú drobné každodenné čakania- u zubára (to nie je nikdy dosť dlhé) na zastávkach, či v zápche (v tej na diaľnici čakáme na to, kým sa uvoľní cesta a v tej ďalšej kým z nás konečne vyjde hovno, ktoré by stálo za reč) a tak podobne.

Nefajčím. Keď sa na mňa pozriete, pochopíte prečo. Alebo to možno práve vtedy nepochopíte. V poriadku, píšem len svoj štvrtý článok, ešte neprišiel čas, aby som vám klamal. Občas si zapálim.

Milí prívrženci deviantov, predtým, ako si pôjdete večer resetnúť hlavy, mozog a vôbec všetky neuróny, vyrozprávam vám jeden príbeh. Príbeh o iluminátoch. Možno nejakého poznáte, možno ste ním práve vy a možno ja. Ale aby som na vás nešla príliš zhurta...

Poslední dobou můj oblíbený časopis Reflex občas vypadá, že na trávě jede nejen Jiří X. Doležal, který si na tom postavil kariéru, ale i zbytek redakce. Stále si ovšem ráda počtu aktuální dění od žurnalistických es či mistrů na slovo vzatých a ráda se nad některými články zamýšlím. Teď se zkusím zamyslet nahlas – opravdu hloupneme?
